Koncime nasich prvych sest mesiacov v terene

Koncime nasich prvych sest mesiacov v terene. Tesime sa domov a zaroven jednym dychom dodavam, ze sa este viac tesime, ked sa sem vratime. Nie je to tu lahke, ale ked viete, ze ste na spravnom mieste, tak ste tam proste stastni a spokojni. A ten pokoj, co z toho plynie, vsetci hladame. Vela z vas si pokoj predstavi ako Havaj a drink na ucet podniku, nad vami slnecnik a vedla vas kniha. No ja hovorim o tom vnutornom pokoji, ktory sa da citit na rozburenom mori, tak isto ako v cudzej krajine, kde Vas nikdo nerozumie a nikoho nepoznate. Dolezite je, ze mate pokoj, ktory prevysuje vsetky ludske obavy.

Prvy mesiac: Bol rychly, vsetko bolo nove a krasne, fotili sme vela fotiek, zoznamovali sa s novymi ludmi. Vsetci sa zdali byt uplne v poriadku a vsetko vyzeralo normalne, teda az na jedlo, ktore bolo od prveho momentu Barcinym najvacsim nepriatelom. V zbore sme sa okukavali a pomahali kde sa dalo. Mali sme velke plany, zacali filmove veceri, na ktore nikto nechodil, okrem 3 dievcat zo zboru. Zacal som chodit do Teens centra.

Druhy mesiac: Zacalo sa makat, dosli rozdielne teami, ktore robili rozne druhy besiedok pre deti a my sme spoznavali stale viac ludi, boli sme naivne nadseni a vsetko sme videli cez extra ruzove okuliare. Usporiadal som svoj prvy turnaj na velkom dni hier, ktory organizoval nas zbor. Hralo sa o basketbalovy kos, takze nejaky ludia aj dosli. Urobil som svoj prvy plagat v Juznej Dakote, vo Worde a vsetkym z toho padala sanka. Vam by nepadala, nebojte:) Vymyslel som malbu na nase zborove auto. V Teens centre som bol pravidelne porazany nejakym malym chlapcom v basketbale.

Treti mesiac: Stale silny pohlad cez ruzove okulare, aj ked sme si zacali uvedomovat ze nie vsetci su taki v pohode ako na prvy pohlad vyzeraju. Zacal som chodit na ryby s jednym chlapikom zo zboru a s pastorom, co nas dost zblizilo s tym chlapikom. Zazili sme nas prvy Pow Wow, na ktorom sme zadarmo rozdavali vodu. Stale sme pomahali s cim sa dalo. V klube sa zacalo hovorit, ze by som mohol zacat robit nejake diskusne vecery na rozne temy. Ruzove okuliare praskli.

Stvrty mesiac: Okularky som si dal dole, ale na ociach ostal ruzovy filter. Rozbehli sme nedelnu detsku sluzbu pre teengerov, na ktoru chodilo od jedneho do 7 ludi. Veci sa zacali modelovat, formovat do realnych foriem, ludia sa zacali vyfarbovat a ja som sa dostal do konfliktu, ked som si zastaval pastora. Zacal som navstevovat ludi, urobil som si tyzdenny plan, kedy chodim do klubu a kedy sa venujem naplno v zbore a kedy som s rodinou. Zacal som Randymu kreativne pomahat s kaznami. A diskusie v klube sa zacali.

Piaty mesiac: Ruzova zmyzla a ostali jesene farby. To bol asi najhorsi mesiac, kde mi zacalo vsetko liezt na nervy, asi ako ked v manzelstve skonci posvadobna opilost dokonalosti. Bolela ma vela hlava. Vsetko bolo zle a kazdy mi liezol na nervy. Moj odpor k toastovemu chlebu presiahol maximum a kupil som si konecne rybarske povolenie, ked uz som teda tri mesiace chytal ryby. Ale samozrejme ja som ich nejedol, nebojte. Barcu som viac zapojil do teenegerskej sluzby v nedelu rano, aby som mohol vypomoct Randymu. A na miesto Barci, ktora sa doteraz starala o male deti v nedelu, zacala pracovat jedna zena zo zboru. Barca takisto zacala zensku sluzbu v sobotu rano.

Siesty mesiac: Na okuliare sa uz ani nepamatam a hlava ma uz prestala boliet. Veci som zacal brat take ake su. Vztahy sa vykristalizovali do krasnych pokladov. Tesim sa domov na rodinu, na priatelov ale zaroven mi to tu pomaly zacina chybat.

Len aby sa nezabudlo, vsetci ti, ktori nas podporujete vedzte, ze ste sa stali sucastou Velkej Bozej akcie v Lower Brule. Prosim modlite sa za toto miesto.